Terapia láskou

16. března 2013 v 17:00 | Lulka |  Hmmm,tu ide o lásku!
Na tento príbeh mi stačilo prečítať dvadsať strán knižky "Terapia láskou." Enjoy! :D


Adam
: Som...doslova čudák.Niektorí ma považujú za blázna a v podstate nie sú ďaleko od pravdy.Mám dvadsaťšesť rokov,moje meno je Adam.Adam Lambert.Až do svojich 16-tich rokov som bol normálny chalan so všetkým čo k tomu patrí.Ale po smrti otca-zomrel,keď sa ponáhľal na aute domov,osláviť moje šestnáste narodeniny-som sa zmenil.Mám paranoje.Vidím postavy svojich starých rodičov(ktorí sú už tiež dávno mŕtvi),svojho otca,ale aj nikdy neexistujúcich postáv.Preto ma matka dala do psychiatrického ústavu.

Tommy:
Nedávno som oslávil dvadsiate siedme narodeniny.Nemám rodinu.Teda...rodičov mám,ale po tom,čo som sa rozhodol byť,ako to oni nazývajú,"cvokár" ,sa ma vzdali a tak už šesť rokov ťahám sám.No práce sa nevzdám.Cítim,že ľuďom musím pomáhať,alebo sa o to aspoň pokúšam...Je október,krásny stred jesene.Listy na stromoch sú už pomaly všetky farebné,vietor naberá na intenzite a je čerstvý.Obloha má krásnu sivo-modrú farbu,sem-tam kvapne dážď.Milujem október.

Adam:
Okrem doktorov má kľúče od mojej izby aj moja matka(silou-mocou si vydobila od doktorov náhradný),takže ja sa môžem aj zblázniť(nie som od toho ďaleko) a aj tak mi nedá pokoj.Ako teraz.Čítal som si knihu o svetových vojnách a zbraniach.Bol som tak zaujatý čítaním,že som si matku všimol,až keď mi knihu vytrhla. "Čo robíš?Vráť mi ju!Notááák!" Matka neposlúchla,knihu zahodila do koša.Pokojne si sadla na stoličku vedľa mojej postele a chytila mi ruku.Vytrhol som sa.Aj tak prehovorila pokojným,vyrovnaným hlasom: "Adam,nechceš sa vrátiť domov?" Usmiala sa na mňa a položila mi na perinu povolenie. "To ako...teraz?Môžem ísť znova za Saulim?" Sauli je alebo bol môj priateľ.Môj život.Keď ma odviezli tu,zakázali mu ma navštevovať a tým mi zobrali život.Matka sa usmiala.Chcel som prikývnuť,ale niečo mi to nedovolilo.Na chvíľu som sa zamyslel.

Tommy:
Pil som zázvorový čaj,keď mi zrazu zazvonil mobil.Zabehlo mi.Keď som sa ukľudnil,prijal som hovor. "Ordinácia Thomasa Ratliffa.Ako vám pomôžem?" "Dobrý deň,pán doktor.Tu je Lambertová." Znel ženský hlas.Mala veľmi priateľský hlas,tak som hneď mal pozitívnu energiu. "Ako vám pomôžem?"Zopakoval som otázku.Pani mi vysvetlila,že jej syna prepúšťajú z ústavu ale bola by rada,keby naďalej navštevoval terapeuta.A vybrala si mňa.Vždy si vážim keď si ma vyberú,preto som súhlasil a dohodol s ňou prvé sedenie.Ukončil som hovor a zamyslel sa.Sedenie s pánom Lambertom bolo dohodnuté na dnes o trištvrte na päť.Mal som ešte hodinu.

Adam:
Nakoniec som súhlasil a mama v tú ranu volala...terapeutovi?!Na čo?!Hm,nechám to tak.Som si plne vedomý toho,že nie som ani v najmenšom poriadku.Potrebujem pomoc...Potrebujem Sauliho! "Mami,poďme za Sauliiiim."Skuvíňal som celú cestu autom domov. "Vieš,zlatko...Sauli je..." akým si mne nepochopiteľným dôvodom sa jej zlomil hlas! "Čo je so Saulim,mama?!Je zranený?Odsťahoval sa?Hovor,mama!"Zakričal som. "Nie,nič z toho." Vydýchol som. "Tak čo potom?"Stále som tomu nechápal. "Sauli je...on zomrel."Zašepkala matka. "A-ako?K-ked-kedy?" Neplakal som.Nevládal som zo seba dostať jedinú slzu! "Vieš,Adam,keď si šiel do toho ústavu...Sauli to nezvládol a podrezal sa.V nemocnici ho chceli prebrať.Aj sa im to podarilo.Ale akonáhle ho odpojili od prístrojov..."nedopovedala.

Tommy:
Bože môj.Tento pacient ma raz zabije.Asi dve hodiny ma presviedčal,že je už po smrti a keď som mu na koniec jeho monológu povedal: "Nie,pán Vann,vy ste stále medzi živými." Spustil ďalší monológ,ktorý začínal vetou: "Ja žijem?To je žart?!" A už sa z neho sypali stovky viet.Samozrejme som mu hneď dal niekoľko dôkazov o jeho nepravde: "Pán Vann,dotknite sa ma...No vidíte,držíte ma za ruku."To si zase myslel,že aj ja som duch.Nakoniec som ho poslal domov s dátumom ďalšieho sedenia.Na toho človeka sa budem musieť poriadne pripraviť.

Adam:
Vošiel som do domu(moc sa nezmenil.Len je vymaľovaný-na béžovo),zatresol dvere a hneď vyštekol na mamu: "Ako sa ti darilo mi päť rokov klamať?" "Akých päť rokov,zlatko?" Ach,prečo hrá sprostú?! "Mama,prestaň.Do ústavu som šiel v roku 1955 a teraz je 1960.Neboj sa,rátať ešte viem!Takže?Prečo si mi to robila?!Sauli je päť rokov niekde pod zemou a JA o tom viem až TERAZ???" Zmocnila sa ma úzkosť.Zobral som si mobil a peňaženku a kľúče od auta a šiel som za tým terapeutom.Ak mi teraz nepomôže on,tak už nikto a nikdy.Celou cestou som úspešne zadržiaval slzy.

Tommy:
Znova som pil môj obľúbený zázvorový čaj,keď niekto zaklopal na dvere.Teraz som sa pre istotu oblial.Pozrel som na hodinky...bolo za desať päť. ´Panebože,pán Lambert!´spomenul som si. "Už idem,pán Lambert,vydržte minútku." Kričal som a zároveň si utieral čaj z plášťa.Otvoril som dvere.Za nimi stál vysoký,mocný...chlap.Mal havranie,dohora vyčesané vlasy.Premeriaval si ma jeho sivo-modrými očami(spomínal som už,že túto kombináciu milujem?)a podal mi ruku.

Adam:
Zaklopal som na dvere terapeuta.´Hm,pekné meno,Thomas.Možno bude pre mňa Tommy.´Pomyslel som si.Dvere sa otvorili a spolu s nimi aj moje ústa.Predomnou stál drobnučký blondiačik s hnedými priateľskými očkami.Podal som mu ruku,predstavil sa a...rozplakal som sa.

Tommy:
"Volám sa Adam,"povedal a rozplakal sa mi tam.Bolo mojou povinnosťou ho utešiť,tak som ho opatrne objal. "To bude v poriadku Adam.Pomôžem vám.Poďte dnu."Ponúkol som mu.Vošiel ale zrazu úplne znehybnel.

Adam:
Doktor mal v ordinácií tri rôzne kreslá-čierne,biele a červené.Zneistel som,nebol som si istý čo znamenajú tie farby.Doktor mi ale povedal,že je jedno na ktoré si sadnem.Vybral som si čierne a opatrne sa doňho posadil.Bolo pohodlné,ale nebol to najlepší výber-doktorovi sa mohlo zdať,že som vo veľkej depresii na to,aby som si sadol do bieleho alebo červeného.Nuž,mal by pravdu.

Tommy:
Z jedného dôvodu som bol rád,že si vybral práve čierne kreslo-naznačovalo to jeho vnútorný stav a ten bol zlý. "Tak,Adam.Bol by som rád,keby sme si tykali ak to nie je problém.S pacientom rád komunikujem ako s dobrým priateľom." To bola síce pravda,mám s pacientmi dôverné vzťahy.Ale Adam bol prvý,s ktorým som si chcel potykať.Pozdával sa mi.Natiahol som k nemu ruku so slovami: "Som Thomas.Alebo...Tommy."Usmial som sa.

Adam:
Čudoval som sa,keď navrhol tykanie ale prečo nie?Ruku som prijal. "Adam,"povedal som a úsmev som mu opätoval.Bol rozkošný.Pustil som jeho ruku,trochu sa začervenal a oprel sa dozadu.Cítil som sa tak lepšie,bezpečnejšie.

Tommy:
Videl som,ako sa mu uľavilo keď sa oprel.Tieto nové poznatky som si napísal do bloku. ´Potrebuje cítiť bezpečie.´ A takisto poznatok o farbe kresla: ´Nemá toľko pozitívnej energie aby si vybral veselšiu farbu.Niečo ho sužuje.´ "Adam,bol by som rád,keby si mi povedal niečo o svojom otcovi." Začal som.Jeho matka ma oboznámila s nehodou,po ktorej sa Adamove problémy začali a ja som sa ho snažil vyriešiť.

Adam:
"T-tak dobre."Rukami som si pošúchal stehná a všimol som si,že si okamžite niečo zaznačil do bloku.Asi toto gesto. "Môj otec bol výborný podnikateľ.Mal niekoľko kaviarní tu v meste.Myslím tri alebo štyri.Nikdy naša rodina nepociťovala núdzu o peniaze.Otec mi bol bližší ako ktokoľvek iný.S problémami alebo ťažkosťami som sa zdôveroval len jemu.Na moje šestnáste narodeniny zomrel a mňa to psychicky zničilo." Odmlčal som sa.Ďalej som nevládal o ňom rozprávať,stále to príšerne bolí.

Tommy:
"Dobre,to mi stačí.Nemusíš pokračovať." Videl som ako ho to trápi,preto som od neho nechcel aby o ňom rozprával ďalej. "Povedz mi ešte,ako začali tvoje paranoje.Tvoja mama mi povedala,vraj vidíš ľudí.Ale...iba ich vidíš,alebo na teba aj rozprávajú?"Vážne ma to zaujímalo.S niečim takým som sa u mojich pacientov ešte nestretol.

Adam:
"Vieš...začalo to deň po otcovej smrti.Šiel som do kúpelne a keď som sa pozrel do zrkadla a chcel si namaľovať oči načierno,videl som starkú.Povedala mi,aby som si dal fialovú linku,vraj to bude krajšie.Z kúpelne som ušiel a deň som strávil nenamaľovaný.To mi ale ku večeru prišiel vyčítať starký.Vravel nech sa už viac neopovážim sa nenamaľovať,lebo som tým špecifický.Starkých som už viac nevidel ale začal som vídať neexistujúcich ľudí-napríklad boli modrí,mali neprirodzene veľké oči a tak."

Tommy:
"Povedal si to niekomu okrem rodičov?"Nahol som sa dopredu a vyhľadal som jeho oči.Neviem prečo,ale pocítil som pokoj,keď sa jeho oči vpyli do mojich.

Adam:
"No,vlastne áno.S-Saulimu...To je...bol môj priateľ."Mal som čo robiť aby som sa zase nerozplakal.Tommy sa mi zadíval do očí a ja som v okamyhu cítil,že som v bezpečí.

Tommy:
"Prečo si povedal,že to bol tvoj priateľ?Rozišli ste sa?" Samozrejme som chápal,že slovom priateľ nemyslel kamaráta z futbalového klubu ale že išlo o vzťah.Podľa Adamovej reakcie to bol vážny vzťah.

Adam:
"Nie on...pred piatimi rokmi zomrel.Keď ma poslali do ústavu,vraj sa podrezal.Mne to matka povedala približne pred trištvrte hodinou."Bolo vidno ako pri posledných slovách spozornel.Vykašľal sa na to,že je doktor a ja pacient,prisadol si ku mne(neviem ako sa do toho kresla zmestil) a objal ma so slovami: "To mi je ľúto.Naozaj."

Tommy:
Hneď ako to povedal,bol som pri ňom a objal som ho.Povedal som mu,že mi je to ľúto a nenápadne ho pobozkal na líčko.

Adam:
Ten bozk sa mi páčil a chcel som viac.Odtiahol som sa a oprel sa oňho čelom.Zavrel som oči a vdychoval som jeho vôňu.Nemohol som mu odolať.No bál som sa urobiť niečo ďalej,nevedel som ako zareaguje.Vyriešil to za mňa.

Tommy:
Oprel sa svojím čelom o to moje a zhlboka dýchal.Takto sme boli len pár sekúnd a potom som sa jemnučko dotkol ukazovákom jeho pier.Pomaly som prešiel zo strany na stranu no ďalej som čakať nevydržal.Pobozkal som ho.Najprv len opatrne,nechával som mu priestor na rozhodnutie.No rozhodol sa pokračovať.

Adam:
Bol strašne zlatý a opatrný.Nechal ma,nech sa rozhodnem.Ja som sa rozhodol-chcem ho!Bozk som prehĺbil,on pootvoril ústa,takže som mal voľnú vstupenku k jeho jazyku.Postupne sa aj on osmelil a spolupracoval.

Tommy:
Bol som ako v tranze.V nádhernom tranze.Pootvoril som ústa a ako mi do nich vnikol jeho jazyk,zmohol som sa len na jeden vzdych.Popri bozkoch som však zo seba vydral jednu vetu: "Asi...som...sa...zamilo...val."Na to sa Adam odtiahol a na chvíľu zosmutnel.Zľakol som sa.

Adam:
Povedal,že sa zamiloval.Tak som ho skúsil trošku potrápiť.Odtiahol som sa a naoko som zosmutnel.Keď som videl strach v jeho očiach,rýchlo som sa usmial,cmukol som ho a zašepkal mu do uška: "Milujem ťa,Tommy."

Tommy:
Srdce sa mi rozbúchalo,bál som sa že zo mňa vyskočí.Pobozkal som ho na špičku nosa a povedal:"Aj ja teba."Pobozkal som ho.Videl som,že je akýsi vyčerpaný,tak som navrhol: "Dnes môžeme prespať tu a zajtra ťa odveziem domov."Súhlasil,tak som sa mu uvelebil na hrudi,pobozkal som ho niekde na kľúčnu kosť a zaspinkal.

Adam:
Bol taký rozkošný keď spal.Na zjedenie.Ja som spať nemohol,prízraky sa vrátili.Po polnoci na chvíľu zmizli,tak som zaspal.Ale nie nadlho.Snívalo sa mi,že som prišiel domov z ústavu a našiel som Tommyho v kaluži krvi a nad ním stál duch Sauliho.Keď ma zbadal,začal sa smiať a povedal: "Ten už nám cestu krížiť nebude!"Na to sa na mňa hodil.Ja som sa zobudil,prudko a prudko od seba niečo odhodil.Nanešťastie,na zemi skončil Tommy.

Tommy:
Spokojne som si sníval o šteniatkach,keď ma zrazu napadol vlčiak a zhodil ma na zem.Keď som sa zobudil,všimol som si,že som naozaj na zemi a ten vlčiak bol Adam. "Héééj!Chceš sa ma zbaviť?Už??" Hovoril som naoko urazene.Rukou ma pritiahol naspäť na seba a tuho ma objal. "Zlatko,čo sa stalo?Zlý sen?" Prikývol.Dal som mu nebadateľný božtek na pery."Neboj sa,všetko je v poriadku.Som tu."Zjavne sa upokojil.

Adam:
"Tommy,sľúb mi niečo,"pozrel som mu zúfalo do očí."Sľúb mi,že nás nič nerozdelí.Že budeš navždy so mnou.Prosím."Takmer som sa rozplakal.

Tommy:
"Tak toto ti sľúbim rád."Povedal som s úsmevom ale pri pohľade na jeho zničenú tvár som zvážnel."Sľubujem Adam.Nikdy,za žiadnych okolností ťa neopustím.Milujem ťa." Ukľudnil sa,tak som ho pobozkal a prudko som vstal so slovami: "Tak čo,láska?Ideme ku mne?"Zaškeril som sa.

Adam:
"Budem rád,kocúrik."Chytil som ho za ruku,s jeho pomocou som sa postavil,obliekli sme sa a vyšli sme von.Bolo nádherné počasie.Síce nebolo najteplejšie,ale na jeseň to stačilo.Naposledy som ho pobozkal,naskočili sme každý do svojho auta a šli sme.Najprv ku mne,pobaliť sa.Potom k nemu,nasťahovať sa.Bol som taký šťastný.

Tommy:
Hneď ako sme prešli cez vchodové dvere môjho domu,zavesil som sa naňho a odviedol ho do obývačky.Tam som ho položil na gauč a ja som si hopol naňho.Pobozkal som ho na krk,pozrel sa niekam na stenu a s výdychom povedal: "Som na seba hrdý,Adam.A na teba,samozrejme tiež.Terapia zabrala."Pozrel som sa naňho,zjavne ma nepochopil.

Adam:
Nebol som si istý,či som správne pochopil to,čo mi povedal."Ale ty si žiadnu terapiu nepoužil,Tommy.O čom to rozprávaš?"Pritiahol som si ho k sebe bližšie a opäť hľadal útočisko v jeho očkách.

Tommy:
Nad jeho úvahami som sa musel zasmiať."Nie,láska,máš pravdu.Žiadnu viditeľnú terapiu som na teba nepoužil.Použil som to jediné,čo ťa mohlo zachrániť.Použil som terapiu láskou."Pochopil,stiahol si ma k sebe,zašepkali sme si "Milujem ťa" a opäť sa ujal mojich úst.Vtedy som vedel,že je vyliečený a môžem ho naďalej neskrývane milovať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama